Prečítajte si prepis epizódy z podcastu Medzi nami zubami.

[00:00:01.620] - Tomáš Olšiak

Ahojte! Vítam vás pri ďalšom diele podcastu Medzi nami zubami, ktorý Vám prináša CURAPROX Slovensko. Moje meno je Tomáš Olšiak a v Curaprox Slovensko sa venuje marketingovej komunikácii. Musím povedať, že na dnešný diel sa obzvlášť teším, lebo nás čaká diel, ktorý bude výnimočný hneď dvomi spôsobmi. V prvom rade máme úplne blockbusterovú tému dnes, dovolím si tvrdiť - strach zo zubára. A ďalšia výnimočnosť je práve spojená aj s tým, že blockbusterová téma si zaslúži špeciálny set-up a dnes tu máme po prvýkrát dvoch hostí. Takže s veľkou radosťou medzi nami vítam psychologičku a psychoterapeutku Janu Ashford.

[00:00:40.770] - Tomáš Olšiak

Dobrý deň.

[00:00:41.550] - Tomáš Olšiak

A zubného lekára Paľa Andela.

[00:00:43.680] - Pavol Andel

Ahojte!

[00:00:50.540] - Tomáš Olšiak

Možno ste ani nevedeli, ale to, o čom sa budeme dnes rozprávať, má dokonca oficiálny názov, volá sa to dentofóbia. Vôbec nechcem začínať nejako akademicky, ale čo ma na tom zaujalo, definícia oficiálne je, že je to iracionálny strach zo všetkého, čo súvisí s odbornou zubnou starostlivosťou. Tak povedzte mi, pani Ashford, je to naozaj vyslovene iracionálny strach, lebo ja keď sa tak na to veľmi laicky pozriem, tak častokrát pochádza práve z negatívnej skúsenosti. Tak bavíme sa stále o nejaký čistej iracionalite alebo ako to vidíte?

[00:01:19.610] - Jana Ashford

No tak keď rozmýšľame nad tým, ako vlastne definujeme tieto ťažkosti rôzne, tak keď hovoríme o úzkosti, tak to je vlastne taký nepríjemný pocit alebo obava z niečoho, čo veľmi nepoznáme. Avšak keď hovoríme o strachu alebo o takom akoby extrémnom strachu, čo je fóbia, tak to už je väčšinou z niečoho, čo poznáme. Možno čo je na tom iracionálne, je tá akoby sila a to, že to nie je úplne poraziteľné rozumom, že aj ľudia, ktorí si možno rozumovo povedia, že však ja viem, že sa nemám čoho báť, nič zlé sa mi nestane, tak ten strach môže byť tak obrovský, že ho nevedia len vôľou prekonať.

[00:01:55.100] - Tomáš Olšiak

Ako vôbec strach zo zubára alebo zo zubného ošetrenia, zo zubnej ambulancie vzniká? V čom je možno rozdiel medzi strachom zo zubára u dieťaťa, u dospelého? Je to u dospelého nejakým spôsobom patologickejšie, ťažšie sa s tým pracuje?

[00:02:09.020] - Jana Ashford

U dieťaťa vlastne to môže byť z rôznych takých akoby dôvodov alebo smerov. Jednak môže tú kvázi úzkosť alebo obavu odpozorovať, môže ju vidieť u niekoho alebo môže počuť nejaký príbeh desivý, ale, samozrejme, rovnako ako u detí, aj u dospelých to môže byť o tom, že naozaj majú nejaký zlý zážitok, že mali nejaké bolestivé alebo nepríjemné násilné ošetrenie, niekto sa k nim pri tom zle správal, takže môže to byť aj taká akoby sprostredkovaná skúsenosť, môže to byť aj priamy zlý zážitok. A tiež možnože treba povedať, že ľudia, ktorí majú nejaké iné strachy alebo fóbie, majú častejšie aj tuto dentofóbiu alebo výrazný strach zo zubára, takže to všetko sa k tomu nejako podpisuje.

[00:02:53.660] - Tomáš Olšiak

To znamená, že existuje niečo ako akási predispozícia na strach a na fóbiu?

[00:02:58.340] - Jana Ashford

Do určitej miery áno.

[00:02:59.900] - Tomáš Olšiak

Paľo, na teba tu mám veľmi zaujímavý výrok. Niekde som sa dočítal, keď som si zisťoval nejaké podklady k tejto téme v diskusiách také vyjadrenie, že: ,,Zubná medicína je dnes už niekde úplne inde, ako keď sme my boli deti, kedysi to bez zobrazovacej techniky bolo skôr také šarlatánstvo, otvárali sa aj zuby, ktoré sa nemuseli, vŕtalo sa na živo, bez umŕtvenia a tak ďalej, a tak ďalej, a podľa bolesti pacienta zubári hádali, aký hlboký asi môže byť kaz". Tak to ma privádza k otázke, že je naozaj mnoho fóbií spôsobených práve tým, že tie stomatologické zákroky boli kedysi oveľa menej komfortné? To znamená, keby sme mali možno stomatológiu takú, akú máme dnes, keby sme ju takú mali aj pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi, nemali by sme tu dnes časť obyvateľstva, ktorá má strach zo zubára?

[00:03:40.730] - Pavol Andel

Tak ja by som ešte na začiatku možno rád povedal, že niekedy aj zubári majú strach z pacientov a treba si uvedomiť, že aj zubní lekári chodia k niekomu na zubné ošetrenie. To znamená, že poznáme aj ten strach, že ideme k niekomu a vlastne ku komu ideme. To len naozaj na odľahčenie. A k tvojej otázke naozaj dnes vlastne tým, že my máme tie nielen zobrazovacie metódy, ale aj diagnostické metódy nastavené úplne niekde inde ako kedysi a plus máme úplne inde tú medicínu, ktorá nám pomáha zvládať tie situácie. To znamená samotná anestézia, my sme ešte, keď ja si pamätám na škole, používali vlastne na vpravenie anestézie do tela ihly, ktoré sa používali na odber krvi. Dnes máme ultratenké ihly a dnes nie je problém pred podaním anestézie dať lokálnu anestéziu. To znamená vlastne znecitlivenie to miesto, do ktorého potom vlastne vložíme tú ultratenkú ihlu. Ja by som povedal, že otvorili sa možnosti nielen diagnostické, ale otvorili sa nám aj možnosti, ako to ošetrenie urobiť zvládnuteľnejším, jednoduchším a tak ďalej. No ale na konci dňa sa stále dostaneme k tomu, že to prvé je predísť tomu ošetreniu. To znamená, urobiť všetko pre to, aby sme nemuseli ani to dieťa, ani toho dospelého ošetrovať, a to je o komunikácii a edukácii. Takže to, čo nám dnešná doba prináša, je možnosť byť tak vzdelaní alebo tak vyškolení, aby sme vlastne do tej zubnej ordinácie chodili naozaj len pre príjemné správy.

[00:05:20.390] - Tomáš Olšiak

Určite nás počúva aj mnoho rodičov a ja som natrafil na taký zaujímavý výsledok výskumu, že je priama úmera medzi tým, že čím v mladšom veku, čím skôr ide dieťa do zubnej ambulancie, tak tým je menšia šanca, že sa u neho rozvinie nejaký strach zo zubára alebo nejaká fóbia zo zubného ošetrenia, zo zubnej ambulancie. Vnímaš to aj ty tak? Prečo je tomu tak podľa teba?

[00:05:43.040] - Pavol Andel

Dôvodov je niekoľko. Ten najjednoduchší je vlastne ten, že čím dieťa prichádza skôr, tým má väčšiu šancu lekár, ktorý chce odhaliť prípadné začínajúce problémy. To znamená, je obrovský rozdiel v tom, že či dieťa prvýkrát prichádza do ordinácie s bolesťou, alebo či dieťa prvýkrát prichádza do ordinácie ako keby zoznámiť sa, na prehliadku, pozrieť sa. A pokiaľ by sa aj niečo objavilo, tak vlastne dá sa ten vzťah k tej ambulancii a vôbec k tomu nejakému následnému ošetreniu už predpripraviť. To je jeden zaujímavý fakt. Ten druhý, bohužiaľ, teda na Slovensku štatistika je neúprosná, ale donedávna naozaj v roku 2014 štatistika zverejnená Slovenskou komorou zubných lekárov bolo, že až 35 % detí vo veku do 14 rokov nikdy nebolo u zubného lekára. A to je hrozné. To znamená, že pokiaľ sa toto nezmení, tak my jednoducho budeme bojovať, lebo čím neskôr ide ten pacient k zubnému lekárovi, tým on už má aj obavy. Viete, je rozdiel v tom, že či prídete každého pol roka alebo každý rok na prehliadku a keď to predtým bolo v poriadku a čistíte si zuby, tak viete, že pravdepodobne vás nič vážneho nečaká. Ale keď viete, že ste niekde už pekne dlho neboli, no tak jednoducho ten strach je, pretože je to prirodzené, že máte obavu, že už sa tam niečo mohlo stať.

[00:07:09.160] - Tomáš Olšiak

Potom to už asi rastie exponenciálne. Pani Ashford, my keď sme sa rozprávali ešte tak nezáväzne pred nahrávaním, vy ste mi dokonca až takú vec spomenuli, že niekedy je fajn, keď ten rodič vezme dieťa do ambulancie na svoju vlastnú prehliadku napríklad preventívnu a už len tým, že to dieťa naozaj už čo i len v tej čakárni sa ocitne, že neocitne sa tam ako pacient na ošetrení, tak už nejakým spôsobom to pomáha predchádzať možno tomu, že by tam nejaký ten strach vznikol.

[00:07:34.030] - Jana Ashford

To súvisí vlastne aj s tou predošlou otázkou, že čím je to dieťa menšie, keď začína byť vystavené tomuto prostrediu a vlastne týmto kontrolám, a prehliadkam, tak tým to vníma ako niečo prirodzenejšie, ako niečo, z čoho nepotrebuje mať strach, keď vlastne zažíva tú prehliadku toho rodiča, ktorý tam príde v dobrej nálade prehodí pár slov s tým zubárom, nič sa neudeje, odchádzajú v pohode domov, tak vlastne má z toho zážitok, že to je naozaj miesto, kde to môže byť úplne v pohode, čiže ak má možnosť vidieť rodiča alebo ak má možnosť ísť so starším súrodencom, ktorý to dobre dáva, tak je to veľmi dobrá predpríprava pre jeho ďalšie prehliadky.

[00:08:14.050] - Tomáš Olšiak

V prípade, že tento ideálny scenár sa nejakým spôsobom nepodarí naplniť a rodič teda musí riešiť to, že ide do zubnej ambulancie s dieťaťom, ktoré sa tam, keď to tak poviem jemne, neteší, viete vy ako psychologička a psychoterapeutka poradiť mu nejaké finty tomu rodičovi, ako doma to dieťa pripraviť na to ošetrenie? Ako možno uľahčiť tú prácu zubnému lekárovi v kresle potom?

[00:08:36.880] - Jana Ashford

Tak viem o tom, že osvietení lekári už toto robia aj sami, že vlastne edukujú si rodičov dopredu, ale v zásade možnože z takých nejakých akoby základných odporúčaní je, že je dobré dieťa na to pripraviť, že je dobré, keď vie zhruba, čo má čakať, aby ho vlastne nečakali nijaké nepríjemné prekvapenia, nič ho akoby neklamať, v ničom mu to nijako strašne nezatajovať. Sú typy detí, ktoré potrebujú mať viacej informácií, to sú takí akože prieskumníci, a potom sú typy detí, ktoré sú také trošku viacej vyhýbavé a ktorým stačia úplne také akoby nejaké všeobecný rámec. Ale naozaj, že orientovať sa podľa toho, ako to dieťa má, na čo sa pýta, či potrebuje viacej informácií, môžu si to odohrať na nejakých zvieratkách, čo sa bude diať, môže dieťa byť zubár, môže rodič chvíľu sa hrať na zubára a proste sa tak akoby na to pripraviť, že ako to bude prebiehať.

[00:09:32.440] - Pavol Andel

Ja by som odporúčal, lebo stále sa to deje, aby rodičia nepoužívali zubné ošetrenie v rámci výchovy. To sú také tie, že keď nebudeš poslúchať, tak ťa vezmem k zubárovi, lebo potom, keď to dieťa ide k zubárovi, tak ono už cíti, že pravdepodobne teda príde trest, lebo zubný lekár je vopred používaný ako trest. A to druhé, čo ste hovorili, to je naozaj veľmi dôležité, že rodičia by sa mali zaujímať o to, ako to v tej ordinácii bude vyzerať, čo ich tam čaká a mali by vedieť vlastne aj to, že kde bude ich pozícia počas toho ošetrenia. To znamená, je veľmi zlé, pokiaľ pacient prichádza s rodičom, teda malý pacient prichádza s rodičom, ktorý sám nevie, ako reagovať v určitých situáciách, pretože pre toho rodiča sú tie situácie nové. On trebárs ešte nikdy možno nezažil to, že to dieťa začne nejako reagovať na nejaký impulz. Takže je podľa mňa dneska už nevyhnutné, aby ten rodič pred tým ošetrením vedel, čo sa bude robiť a čo sa od neho očakáva, a pozor, čo sa od neho neočakáva.

[00:10:43.180] - Tomáš Olšiak

To znamená, aby ešte nakoniec väčším problémom sa nestal rodič ako to dieťa.

[00:10:46.900] - Pavol Andel

No ono je to paradox, ale podľa mňa tí zubní lekári, ktorí pracujú s deťmi, tak veľmi často povedia, že pre nich je ťažšie zvládnuť nespolupracujúceho rodiča ako nespolupracujúce dieťa.

[00:11:00.770] - Tomáš Olšiak

To znamená, keď vieš, že príde na ošetrenie, napríklad nejaké, nechcem použiť slovo problémovejšie dieťa, ale v zmysle, že to ošetrenie bude náročnejšie z hľadiska jeho strachu z ošetrenia, tak je pre teba plusom alebo mínusom, alebo to závisí prípad od prípadu, keď pri kresle je prítomný aj rodič? Čo ty preferuješ aký scenár?

[00:11:18.950] - Pavol Andel

Ono je to zo zákona vlastne dané tak, že rodič by mal byť prítomný pri ošetrení dieťaťa a má na to právo. Sú ale rodičia, ktorí z nejakého dôvodu si to buď sami neželajú, to znamená, buď oni zle zvládajú vôbec to prostredie, vedia, že by neboli prínosom v tej ordinácii. Dokonca niekedy je to o tom, že keď si lekár nastavuje hranice s tým pacientom, s dieťaťom, tak sú paradoxne deti, ktoré keď je rodič v ordinácii, tak nespolupracujú, akonáhle rodič nie je v ordinácii, tak vnímajú autoritu toho lekára vlastne úplne inak, ale stále je to ako keby na dohode. V podstate pri konzultácii alebo pri prvom kontakte lekára, ktorý to dieťa bude ošetrovať, tak by sa mala vytvárať nejaká, nazvime to, že väzba alebo nejaký vzťah a na základe toho, ako sa ten vzťah formuje, lebo on sa vlastne formuje z ošetrenia na ošetrenie, tak si to proste nastavia nejako, že áno, tak tento rodič je super, lebo pomáha to dieťa naozaj vníma to prostredie ako bezpečnejšie, lebo tam cíti toho rodiča, že tam je rodič zase má nastavené hranice, že vie, do čoho môže, do čoho nemá zasahovať ani slovne, ani fyzicky, takže to je úplne super. Práve preto by bolo dobré, aby tie deti začali chodiť na preventívne prehliadky, aby sa tieto vzťahy nejako nastavili a potom už pri ošetrení je to oveľa jednoduchšie. Sú naozaj situácie, kde nie je dobré, aby bol pri ošetrení dieťaťa a to sú zase ale jasne definované situácie, a je to po dohode s lekárom. Dokonca my sme zaviedli takú službu, že aby rodič vedel, čo sa s dieťaťom deje, tak dá sa dneska sledovať v čakárni ošetrenie na tablete, to znamená, že cez kameru, ktorá je nainštalovaná v ordinácii, tak on vie, to znamená, že má informácie, vie veľmi dobre, čo sa deje, ale nie je priamo fyzicky tam, lebo to trebárs buď nezvláda on, alebo to dieťa.

[00:13:15.470] - Tomáš Olšiak

Pani Ashford, môže fungovať akýsi taký mechanizmus, že rodič, ak si je vedomý, že to dieťa sa ošetrenia bojí, tým pádom aj ten rodič má strach z toho, aká situácia ho v tej ambulancii čaká a potom vlastne ten svoj strach, tú svoju úzkosť prenáša na to dieťa, ešte viac znásobí ten stres toho dieťaťa?

[00:13:33.440] - Jana Ashford

Určite áno, lebo deti veľmi akoby nasávajú emočný stav svojich rodičov a takéto fyziologické nabudenie, čiže akonáhle je rodič úzkostný, má strach, tak to dieťa to, samozrejme, cíti, vyčíta to z jeho mimiky, počuje to z jeho tónu, hlasu a tak ďalej, čiže má to veľmi veľký vplyv a preto si myslím, že má naozaj veľký význam to, ako už bolo povedané, tá práca s tými rodičmi, ich príprava na to, aby vlastne oni boli v čo najlepšom psychickom rozpoložení, keď tam idú a aby vlastne oni mohli poskytnúť takú tú bezpečnú bázu psychologickú pre to dieťa, že ono bude cítiť, že okej, rodič je tu pokojný, rodič zjavne dôveruje tomu, že toto je nejaké bezpečné prostredie, tu mi nikto neublíži, chcú mi dobre, tak aj ja sa tu môžem cítiť okej.

[00:14:22.520] - Tomáš Olšiak

Teraz ste mi vnukli takú myšlienku, to už ideme dávať veľmi konkrétny návod rodičom, odporúčali by ste dokonca až ako keby že vybrať možno z dvojice rodičov, v prípade, že sú tam obaja rodičia, vybrať na to ošetrenie ako sprievodcu pre to dieťa toho, ktorý je taký ten flegmatickejší možno, ktorý viac pôsobí upokojujúco na to dieťa? Teda nech do tej ambulancie na to ošetrenie ide ten, ktorý bude mať ten vplyv, o akom ste vraveli.

[00:14:47.570] - Jana Ashford

Určite áno. A sú aj rodičia, ktorí toto akoby vedome robia, ktorí vedia, že napríklad mama veľmi zle znáša návštevy zubárov, tak nie je ona tá, ktorá tam vodí tie deti, ale chodí otec s nimi.

[00:15:00.050] - Pavol Andel

No praktická skúsenosť je taká, že príde práve ten rodič, ktorý to zvláda horšie a potom to ošetrenie končí tak: "Tak a nabudúce pôjdeš s otcom," hej, lebo proste niekedy je to dané aj tým, že niektorý rodič sa ako keby ľahšie uvoľní z práce. Takže ako bolo by super, keby to bolo tak, ako rozprávate, ale niekedy naozaj je to skôr vlastne takto. No a niekedy naozaj máme problém aj u detí, ktoré vyrastajú v rodinách, ktoré nie sú kompletné, že proste jeden z tých rodičov pri tom ošetrení je naozaj skôr, povedal by som, že pre nás kontraproduktívny a ten druhý rodič z nejakého dôvodu nepríde s tým dieťaťom, a to je pre nás veľmi zlé.

[00:15:40.910] - Tomáš Olšiak

Má podľa vás zmysel, to je, samozrejme, otázka na oboch, zvážiť v prípade, že viem, že moje dieťa nie je úplne najľahšie ošetriteľné zvážiť vymeniť zubného lekára alebo zubnú lekárku v tom zmysle, že, samozrejme, dnes môže aj dieťa chodiť k zubnému lekárovi, ktorý ošetruje aj dospelých, to znamená, možno je to odborník, ktorý ošetrí týždenne päť detí, alebo môže chodiť k špecialistovi, k špecialistke, k pedostomatologičke, k detskej zubnej lekárke, ktorá možno tých skúseností má viac, lepšie vie pracovať aj s tou detskou psychikou. Má to zmysel?

[00:16:11.560] - Jana Ashford

Myslím si, že to zmysel má, pretože je to veľa o tých skúsenostiach a akonáhle niekto naozaj tých detí videl viacero, a má vyskúšané rôzne typy prístupov, vie, čo funguje a vie, čo nefunguje, tak skôr mať tú schopnosť tomu dieťaťu dobre priblížiť a dobre mu to nastaviť. Čiže to by bol pre mňa jeden dôvod, prečo by som sa o tom rozhodovala. A druhý dôvod je, že niekedy aj akoby samotná zmena môže pomôcť. Už len to, že na nejakom mieste, keď som niečo zle zažil a mám s tým vlastne akoby nacítené to prostredie, tie pachy, tých ľudí konkrétnych, tak v nejakom inom prostredí, kde možno sa bude diať niečo podobné, ale u iných ľudí, v inom prostredí, s inými zvukmi atď, môže ten strach byť o čosi menší.

[00:16:52.750] - Pavol Andel

No len ono to veľmi často funguje vlastne tak, že rodič, keď už z nejakého dôvodu, či už je to bolesť, alebo proste nejak precitne a chce ísť k zubnému lekárovi, tak väčšinou sa to rieši, že ku komu patríme. To je taký ten slovenský systém zadelenia podľa nejakých regiónov alebo obvodov. Nerozmýšľajú ani veľmi nad tým, že idú si ako keby vybrať toho zubného lekára. Naozaj, zase z praxe skúsenosť, zlý zážitok toho dieťaťa z prvého ošetrenia sa potom veľmi zle maže, aj pokiaľ vymeníte toho zubného lekára. Ale aby som ti odpovedal, Tomáš, na otázku ono je to vlastne tak, že tá samotná výmena zubného lekára, ak ste u lekára, ktorý zvláda komunikáciu s dieťaťom, ovláda vlastne tie správne postupy ošetrenia, tak môže výrazne pomôcť. A na druhej strane, na Slovensku zatiaľ stále platí pravidlo, že zubný lekár ako lekár by mal vedieť ošetriť aj detského pacienta, nie je to postavené vlastne na tom, že to dieťa alebo ten rodič by mal nájsť vyslovene lekára špecializujúceho sa na deti a to je hlavne kvôli tomu, že na Slovensku ich je ako šafránu. To znamená, že lekárov, ktorí sa špecializujú vyslovene na ošetrenie detí, je naozaj tak málo, že keby túto možnosť chceli využiť všetci lekári, tak sa tí pedostomatológovia asi zbláznia.

[00:18:14.530] - Tomáš Olšiak

Tak ale viem, že napríklad ty máš vo svojej klinike aj v tomto smere aj špecialistov. V čom vnímaš také tie nuansy toho ošetrenia, že na čom si dávate záležať? V čom možno pracujete s tými deťmi naozaj veľmi dôkladne aj z hľadiska ich psychiky, prípravy na ošetrenie? Ja viem, že vy máte dokonca parádny letáčik takých pravidiel pre rodiča. Viem, že prvý bod tam je, že slová, ktoré sú zakázané používať, môžeš sa od toho odpichnúť.

[00:18:38.290] - Pavol Andel

Tak toto si otvoril teda veľkú Pandorinu skrinku, lebo áno, je rozdiel, či dieťa ide u nás na ošetrenie ku mne, alebo niektorej z lekárok, ktoré sú na to špecializované. A ten obrovský rozdiel je v tom, že naozaj oni sú taká spriaznená duša pre toho pacienta, tá komunikácia, že majú všetky školenia, ktoré potrebujú na to, aby zvládali situácie, ktoré úprimne, niekedy by som ani ja nezvládol, takže to je obrovský klobúk dole pred tými lekármi, nielen teda lekármi, ktorí pracujú so mnou, ale aj lekármi, ktorí sa na to špecializujú, lebo to je a ja si myslím, že dostanem za pravdu aj z tej odbornej stránky, že aj psychológovia, podľa mňa, ktorí sa vedia venovať deťom, sú pomerne vzácny, lebo je to iný svet. Taká pomôcka, ktorá môže pomôcť - napríklad my pre našich pacientov máme normálne na YouTube urobené videá, ako by to malo v ordinácii vyzerať. A je perfektné, keď si to tí rodičia nasledujú. A tu nejde len o to, že ako to má u nás vyzerať. Tie videa sú robené tak, že kdekoľvek do ordinácie ten pacient ide, tak ak to naozaj navníma, tak vie, že ako by to ošetrenie malo prebiehať, čo by mohol očakávať, čo by mohol vyžadovať a tak ďalej. Takže tá komunikácia je naozaj asi bod číslo jedna. Bod číslo dva je vytvoriť prostredie, ktoré bude pre dieťa bezpečné a známe, lebo už sme si na začiatku povedali, že obrovský problém je strach z neznáma, že proste tie deti nepoznajú prostredie, nepoznajú tie vyšetrovacie nástroje, ktoré sú veľmi často veľmi jednoduché. To dieťa sa bojí tej pištolky vlastne, s ktorou my si ofukávame slinky a vodu, a niekedy len poviete tomu dieťaťu, že nastav dlaň, proste vyskúša si to a to dieťa naraz vidí, že je to v poriadku. Odporúčame, napríklad pri dentálnej hygiene je úplne jednoduché, to je taká finta super, kúpte si domov zubné zrkadielko, lebo to zubné zrkadielko v tej ordinácii vyzerá veľmi záhadne, ale keď ho máte doma v kúpeľni a kontrolujte pomocou neho, stačí, keď odtiahne líčko alebo ho proste použijete, to dieťa ten nástroj naraz pozná a to znamená nebojí sa toho. Niekedy uniforma napríklad, že sú lekári, ktorí chodia zásadne v bielom, lebo lekár má byť v bielom. My volíme, vlastne už tie uniformy sú také pokreslené s postavičkami a proste niečo. Proste urobiť to prostredie, do ktorého to dieťa prichádza, nie tak sterilné. Pozor! Ono sterilné je, ak by to počul niekto z hygieny. Naozaj udržujeme prostredie vydezinfikované, čisté, vysterilizované, ale proste to dieťa by malo prísť do prostredia, nech sa lekári neboja naozaj mať tam nejaké občas prvky, ktoré to prostredie ako keby zjemnia, že neni to takéto nemocničné prostredie.

[00:21:17.210] - Tomáš Olšiak

A toto by ma zaujímalo, pani Ashford, nie je to len mýtus? Naozaj to takto výrazne ako keby funguje, že to prostredie, či je naozaj nejaké také z vizuálneho hľadiska sterilné, lekárske, biele, dospelácke alebo či naozaj sú tam farby, sú tam nejaké detské prvky, detské postavičky, hračky, tak zaváži to až tak veľmi pre dieťa?

[00:21:40.070] - Jana Ashford

To robí celkom veľký rozdiel, áno, že či sa to dieťa cíti ako by podobne ako je na to zvyknuté, ja neviem doma alebo v škôlke, že je zvyknuté, že má okolo seba farby, že sú tam nejaké rastliny.

[00:21:48.500] - Tomáš Olšiak

Čiže čím najmenší kontrast ako keby s jeho prirodzeným prostredím.

[00:21:51.350] - Jana Ashford

Hej presne, lebo už aj malé deti majú navnímané, že v nemocnici a u lekára je to biele a má to určitý pach, a je to také akoby strašidelné niekedy, takže áno, čím je to prostredie také prívetivejšie a možno rozdielnejšie od toho nemocničného, tým to lepšie zvládajú nielen deti, ale aj dospelí to vnímajú.

[00:22:11.720] - Tomáš Olšiak

Takže pre rodičov rozhodne má zmysel všímať si pri výbere zubnej ambulancie aj ten priestor a takéto detaily z hľadiska dieťaťa.

[00:22:18.020] - Jana Ashford

Ja si myslím, že má a zároveň je to aj určitá akoby vizitka toho, že nakoľko tým ľuďom záleží a rozmýšľajú nad tými deťmi a tým pádom už by som tam možno aj očakávala trošku iný ten prístup, komunikáciu.

[00:22:34.210] - Tomáš Olšiak

A teda čo dospeláci? Na tých asi kreslené postavičky nezaberajú. Je to teda ťažšie? Dospelý človek, ktorý má strach zo zubára, sú dospeláci, ja sám poznám dospelákov, ktorí neboli, že 10-15 rokov v zubnej ambulancii, tak to je už asi celkom patologický stav. Je ešte zvrátiteľný a ako?

[00:22:52.390] - Jana Ashford

Neviem, či by som to úplne nazvala patologický, lebo je naozaj dosť veľa tých ľudí, že to percento je relatívne vysoké a častokrát sa tí ľudia za to aj hanbia, že sa tým úplne nechvália všetkým, že nie veľa ľudí o tom vie, že to takto majú a možnože je to akoby náročnejšie v tom zmysle, že oni tam už nemajú toho rodiča a možno ani tí zubári nemajú až takú ústretovosť voči tomuto, niektorí, samozrejme, ale tam je tiež veľmi dôležité to, nakoľko sa tí ľudia cítia bezpečne, nakoľko sa im ten lekár akoby bude venovať, dovolí im nejaký čas na nejakú prípravu, nakoľko majú možnosť, ja neviem, mať určitú mieru kontroly nad tým ošetrením, či môžu trebárs dať nejaký signál, že potrebujú pauzu a tak ďalej. Čiže tam tiež strašne veľa vecí zohráva rolu, čo tým ľuďom môže pomôcť.

[00:23:42.430] - Tomáš Olšiak

No len to je ten problém, že áno, v tej ambulancii to je už to, o čom vravíte, lenže ja v prvom rade potrebujem urobiť ten krok, že sa objednať do tej ambulancie a do toho mi nevie v podstate vstúpiť žiadny zubný lekár so super starostlivosťou. Tak čo má ma nakopnúť k tomu kroku?

[00:23:56.710] - Pavol Andel

Tak tú by som bol strašne rád, aby to odznelo, a to je to, že dnes sa naozaj netreba báť toho prvého vstúpenia do ordinácie, pretože to nastavenie je napríklad a veľa pacientov tak prichádza, a povie: ,,Pán doktor, ja sa dnes chcem iba porozprávať," a je to super. To znamená, že naozaj tá prvá návšteva nemusíte si ju hneď spájať, a hlavne ak ste dlhší čas nikde neboli, s tým, že treba niečo robiť. Ten prvýkrát je iba naozaj o tom a malo by to tak aj byť, že ten pacient sa dozvie vlastne čo sa s ním bude diať. To druhé, čo by som bol rád, aby ste si naozaj z tohto podcastu odniesli, je to, že dneska máme tak strašne nepreberné množstvo pomôcok a techník, vďaka ktorým ak dôverujete tomu zubnému lekárovi, lebo celé je to o dôvere, tak nemusíte prichádzať s tým, že chcete, že uspite ma a keď sa zobudím, chcem to mať hotové, pretože paradoxne celková anestézia rieši len tú chvíľkovú situáciu v ordinácii, to znamená, ja si odspím to ošetrenie, ktoré vôbec, pozor, nemusí byť ani bolestivé, ani nepríjemné a paradoxne, lebo keď napríklad sa jedná o vybratie zubu, tak už doma vám je úplne jedno, či ste v ordinácii spali, alebo že či ste mali len lokálne umrtvené to miesto, z ktorého sa vlastne ten zub odstraňoval. Takže veľa pacientov, ktorí naozaj to majú tak nejako v sebe, že ja sa dám ošetriť, len keď ma predtým uspia, tak ono tá celková anestézia dá sa použiť, ale má obrovské množstvo nevýhod, ale to by sme mali potom na ďalší podcast asi, takže do toho by som sa úplne nerád púšťal. Ale naozaj dôvera voči tomu zubnému lekárovi a úvodné stretnutie urobiť s oboznámením sa stavu toho, čo sa dá robiť. Viete sa dohodnúť so zubným lekárom, že začnete paradoxne tou najľahšou vecou, ktorá je v ústach alebo začnete dentálnou hygienou, alebo proste vždy by sa malo začať s dentálnou hygienou, ak ste neboli dlhší čas u zubného lekára, lebo zase opravovať kaz v ústach, ktoré sú plné špiny, to je také trošku ako, tak by sa to nemalo úplne robiť, ale jednoducho dá sa to nastaviť. Takže ak majú tí starší, čo nás počúvajú, strach zo zubného ošetrenia, tak vyberte si ordináciu, kde si myslíte, že to dôverne prostredie si viete vytvoriť, kľudne si nastavte tie hranice pri tej návšteve tak, že prišiel som sa poradiť, porozprávať a tak by to aj malo byť. To znamená, že neznamená to, že hneď vás lekár chytí a posadí vás do kresla, kde niečo bude robiť. No ešte ma napadlo predtým, čo sme sa rozprávali o tej komunikácii v ordinácii, nezabúdajme na to, že tá komunikácia začína v podstate na recepcii, pokračuje sestričkami, že sestrička v zubnej ambulancii je obrovský pomocník, vďaka ktorému vlastne sa aj nám lekárom lepšie darí, lebo aj ten detský pacient niekedy vníma to, že to ešte neprišla pani doktorka, že proste, že má tam aj ďalšieho kamoša, lebo už tie deti vedia rozlíšiť, že to je sestrička, to je doktorka a niekedy dobrá zubná sestra vie nádherne pripraviť toho detského pacienta alebo predpripraviť tú pôdu a tým zmenšiť ten strach toho dieťaťa, keď už vlastne sa s tým lekárom stretne.

[00:27:10.240] - Tomáš Olšiak

Pani Ashford, v súvislosti s tým odbúraním toho bloku u dospelého, mám na vás takú veľmi, veľmi špeciálnu otázku prichystanú. Dá sa ten strach odbúrať ako keby väčším strachom? Vysvetlím. Dnes sa už našťastie čoraz viac hovorí o tom, že problémy so zubami a ďasnami zďaleka nekončia len v ústach. Neriešené problémy v ústach môžu viesť dokonca až k infarktu, prípadne aj k problémom s vývojom plodu v tehotenstve a tak ďalej, rôznym kardiovaskulárnym problémom a podobne. To znamená, môže fungovať aj takáto ako kebyže motivácia takého vyššieho imperatívu, to znamená: síce sa bojím zubného lekára, ale ešte viac sa bojím infarktu zo svojej pätnásť rokov pestovanej parodontitídy. Tak môže aj toto fungovať alebo?

[00:27:53.360] - Jana Ashford

Tak na niekoho určite, ako sú ľudia, na ktorých kvázi takáto negatívna motivácia funguje a tí, keď vedia, že si potrebujú povedať toto, tak môže to byť namieste. Pre niekoho takéto niečo by mu robilo ešte nepríjemnejšie pocit a skôr potrebujú akoby ísť cez to, že dobre, tak ja chcem pre seba dobré, chcem byť zdravý, prekonám to, pôjdem do toho, vymyslia ako na to, tak ako už bolo spomínané, nájdu niekoho, kde si to vedia predstaviť, urobia si to také postupné, že najprv sa len pôjdu pozrieť alebo si len pozrú fotky, ako to tam vyzerá a postupne sa na to pripravia, aby toho vôbec boli schopní, prípadne tam pôjdu s niekým ako s psychickou oporou. Čiže pre niekoho môže takýto typ motivácie fungovať, niekto pôjde na to takým akoby láskavejším spôsobom.

[00:28:40.310] - Tomáš Olšiak

Možno aj taká ako motivácia môže fungovať, také akési spoločenské hľadisko. Ja tiež som mala známu, ktorá nemala v dobrom stave zuby a potom si ich dala porobiť, a naozaj, že úplne ako keby vyslovene to malo vplyv aj na jej spoločenský život a stretávanie sa s ľuďmi, takže aj toto ako keby možno u niekoho môže zafungovať.

[00:28:56.690] - Jana Ashford

Určite, keď si človek vie predstaviť, že sa bude oveľa lepšie, oveľa možno sebavedomejšie cítiť, keď dorieši nejaký takýto problém, tak to určite môže byť taká motivácia pre mnohých.

[00:29:07.700] - Tomáš Olšiak

Paľo, chcem sa opýtať, ja konkrétne som takú situáciu zažil a čo si o tom myslíš ty. Má zubný lekár pred ošetrením vôbec nejakým spôsobom, i keď len z pozície nejakej poradenskej, vstupovať do toho? Napríklad ideme umŕtviť zub, nejdeme umŕtviť zub. Ja sám som napríklad mal situáciu, nemám fóbiu zo zubárov, ani dúfam nebude mať, ale povedala mi napríklad zubná lekárka, že to je len taký malý kazík, to zbytočne umŕtvovať, to netreba, však si chlap, to dáš a neumŕtvil som, a dal som to, ale akože celkom som si to ošetrenie zapamätal, tak nemalo by to byť vyslovene len, že otázka na pacienta s anestéziou bez anestézie, mal by tam nejako takýmto spôsobom vstupovať do toho rozhodovacieho procesu vôbec zubný lekár? Lebo, samozrejme, to vnímanie bolesti je subjektívne.

[00:29:46.880] - Pavol Andel

Áno, ale ono je to vlastne o tom, že v dnešnej dobe máme ako keby tie postupy nejak uchopené, zadefinované a možno poviem vec, ktorá sa nebude všetkým páčiť, ale v tomto prípade je lekár ten, ktorý určuje, čo treba a čo netreba. Ja sa nemôžem toho pacienta pýtať, nikdy by sme nemali robiť, a to je zase ale na našom vzdelaní a na etike, nemali by sme robiť veci pacientovi, ktoré si to ošetrenie nevyžaduje, ale naopak, to, čo treba, tak treba urobiť a pacient by o tom mal byť informovaný vždy. My by sme nemali robiť nič, čo pacient nečaká. Zase na druhej strane, už som to povedal, že ak má pacient vyslovene strach z anestézie, lebo to je najčastejší strach už u tých starších pacientov, oni vedia, že už keď mi to lekár vlastne uspí, tak už je to v pohode, čiže vedia, že to je ten ťažký krok. A tam napríklad je namieste vypýtať si naozaj trebárs tú slizničnú anestéziu. To znamená, to sa dá len taký buď sprej, alebo na vatičku sa dá taká vodička. Dá sa to do toho miesta, kam sa tá anestézia vlastne vpichne a nie pri každej anestézii, ale pri mnohých výkonoch sa toto naozaj dá použiť a je to zase len o komunikácii. Takže nie, pacient by si z môjho pohľadu nemal vyberať alebo lekár by nemal dávať na výber. A podľa mňa lekár je dneska povinný aj pri možno veciach, ktoré odhaduje ako menšie, urobiť ten komfort pacienta pri ošetrení tak, ako mu to dovoľujú dnešné metódy, to znamená bezbolestne. Ja sa nemôžem spoľahnúť na to, že ten pacient to dá, veď ja ho nepoznám. Ja tiež neviem, že kde ten pacient ako zareaguje a je veľmi nepríjemné, keď napríklad pacient v tej chvíli, kedy to najmenej potrebujem, tak sa mi trebárs pohne, lebo už je to pre neho moc hej. Takže strach z ošetrenia do veľkej miery je spojený s podaním anestézie a to sa dá dneska krásne vyriešiť.

[00:31:42.050] - Tomáš Olšiak

Pani Ashford, my keď sme sa o tejto téme bavili, tak ste mi povedali takú zaujímavú vec, že vlastne aj tie každoročné preventívky sú dôležité v tom, že častokrát človek vynechá rok, dva, tri, z troch je päť, z päť je osem a nevie ako, a dostane sa do takého cyklu, že zrazu sa tam presne vytvorí také to, že možno ani nemal negatívnu bolestivú skúsenosť, ale uvedomil si, že nebol desať rokov u zubára a v podstate bojí sa aj čo mu tam ten zubár možno nájde, je tam určitá taká spoločenská stigma, možno taká hanba. Tak v tomto smere súhlasíte, že aj tá preventívka každoročná a pravidelná je nielen prevenciou v tom primárnom slova zmysle hľadiska ústneho zdravia, ale ako keby aj taká prevencia pred budovaním takého toho bloku alebo menšieho bloku voči zubnému lekárovi?

[00:32:25.760] - Jana Ashford

Presne, že tam sú vlastne viaceré tie aspekty, že jeden je naozaj to, že čím akoby dlhšie, nemám niečo skontrolované, tým väčší strach môže mať, že tam bude niečo vážne a bude to veľa, ja neviem, času, bolesti, peňazí. A zároveň, keď sa niečoho môžeme obávať, tak vlastne ak sa tomu vyhýbame, tak sa častokrát ten strach tak akoby stupňuje. Čiže je dobré sa tým situáciám vystavovať pravidelne kvázi sa na nich akoby desenzitizovať a tým pádom vlastne tá akoby obava zostane buď minimálna, alebo žiadna, alebo v takej úplne v žiteľnej miere.

[00:33:03.260] - Tomáš Olšiak

V podstate ako keď si proti nejakým baktériám budujeme imunitu tým, že s nimi trošku prichádzame do kontaktu.

[00:33:09.500] - Jana Ashford

Áno, že taká odolnosť na stres určitým spôsobom. Toto je jedna z možností.

[00:33:16.220] - Pavol Andel

Inak to je hrozne zaujímavé preto, lebo my si naozaj niekedy neuvedomujeme, kedy sme boli naposledy na preventívnej prehliadke. Mne sa pomerne často stáva, že sa opýtam pacienta, že kedy ste boli na prvej prehliadke, ,,Veď nedávno, pred covidom", že naozaj niekedy je to tak, že ten rok sa stretne s rokom. A trošku dobrú prácu v tomto robili do dnešného dňa poisťovne, pretože pokiaľ ste mali splnenú preventívnu prehliadku, tak prispievali na ošetrenie, čo už teraz úplne asi platiť nebude. A tá druhá dobrá vec je vlastne tá, že ak zubné ordinácie predsa len proaktívne posielajú pacientom, že už uplynul ten čas, kedy by ste mali uvažovať o preventívnej prehliadke, pretože pokiaľ sa to udeje na konci roka, viete, to je také štandardné, že na konci roka v rádiu vyhlásia, že kto ešte nemáte za rok 2023 preventívnu prehliadku, tak máte najvyšší čas. A je teraz 10. decembra a sú tam aj sviatky, a preventívna prehliadka vezme nejaký čas, veď to neni o tom, že ja som schopný urobiť päťdesiat preventívnych prehliadok za deň, takže to vlastne ani nejde. Ale každopádne znovu, ak ten lekár posiela pacientovi nejaké upozornenia, tak to sú tiež tie praxe, ktoré vlastne viac dbajú na zdravie tých pacientov a myslím si, že je to správne. Môže sa stať, aj mne sa už stalo, že som nejakú preventívnu prehliadku niekde vynechal, aj mne sa už stalo, že som proste napriek tomu, že všetkým hovorím, že musíte na to myslieť a je to u vás atď. Aj mne sa to stalo.

[00:34:50.750] - Jana Ashford

A že vlastne častokrát máme také veľmi skreslené vnímanie času, že máme pocit, že niečo bolo nedávno a keď sa pozrieme reálne na dátum, tak zistíme, že to už bolo pred takým časom. Čiže je asi dobré úplne sa nespoliehať na ten svoj pocit, že kedy sa tak asi objednám, ale si povedzme aj na konci roka do kalendára dať, že okej, budúci rok v máji mi vychádza preventívka hentam a mať to niekde poznačené, nespoľahnúť sa na to, že budem zhruba vedieť kedy.

[00:35:16.940] - Pavol Andel

Paradoxne, ľudia si viac zapamätajú STK svojho auta ako vlastnú STK. Kačku.

[00:35:22.940] - Jana Ashford

Lebo tam dostanú pokutu, u zubára nie.

[00:35:26.240] - Tomáš Olšiak

Na záver tu mám trošku takú filozofickú otázku. Môžete pokojne odpovedať obaja alebo kto sa na to cíti. Viackrát tu už odznelo v rôznej súvislosti, že to zubné lekárstvo sa naozaj neuveriteľným spôsobom posledné roky vyvíja, posledných možno 10-20 rokov tie ošetrenia vyzerajú úplne inak ako kedysi, sú robené v úplne iných podmienkach, v úplne iných priestoroch, aj v podstate tá práca toho lekára už niekedy nie je len medicínska, ale aj taká psychologická. To znamená, je možné, že v budúcnosti raz strach zo zubára ako fenomén úplne vymrie?

[00:35:58.730] - Jana Ashford

Keby som mala tak zafilozofovať, tak ja by som povedala, že napriek tomu, že to teda naozaj je výrazne lepšie, ako to bolo v minulosti, asi by som čakala, že nejaké percento ľudí ho bude mať stále.

[00:36:11.690] - Tomáš Olšiak

Kvôli tej predispozícii?

[00:36:12.950] - Jana Ashford

Jednak kvôli tej predispozícií a jednak kvôli tomu, že predsa len je to nejaká situácia, v ktorej sme akoby chvíľku znehybnení, chvíľku je to kvázi mimo našu kontrolu, zraniteľní a to pre veľa ľudí je problematické. Čiže myslím si, že určité percento ľudí s tým asi vždy nejaký problém bude mať. Dúfajme, že čím menšie.

[00:36:33.710] - Tomáš Olšiak

Čo na to pán doktor?

[00:36:35.030] - Pavol Andel

Ja chcem strašne veriť v to, že teraz to poviem v úvodzovkách, že vymrú skôr zubári a to je vlastne dané tým, že my už dnes poznáme účinné spôsoby, ako predchádzať zubnému kazu. Zubný kaz je vlastne ochorenie, ktoré je plne odstrániteľné z našich životov, keď vieme ako. Takže ak by ste nechceli mať už nikdy žiadny nový kaz od dneska, lebo tie čo už máme, tak tie už máme, tak je na to presný recept, ktorý stopercentne funguje. Takže zubný kaz ako ochorenie nie je ani infekčné, ani dedičné a ani všetky tie veci, o ktorých sme sa už kedysi rozprávali v rámci tohoto podcastu, ale je akokeby plne odstrániteľné z našich životov, len nesmieme byť leniví, musíme si čistiť zuby poriadne. Takže ako si to ja chcem predstaviť, je vlastne to, že zubní lekári sa budú venovať niečomu inému a zubný kaz tu proste nebude.

[00:37:34.780] - Tomáš Olšiak

Ďakujem vám veľmi pekne. Dnes sme tu mali psychologičku a psychoterapeutku Janu Ashford.

[00:37:39.700] - Jana Ashford

Ďakujem.

[00:37:40.540] - Tomáš Olšiak

A mali sme tu zubného lekára Paľa Andela. Diki, Paľo.

[00:37:43.390] - Pavol Andel

Ďakujem.

[00:37:44.350] - Tomáš Olšiak

Verím, že to, ako som ju nazval, blockbusterová téma blockbusterová aj bola, že vás to s nami bavilo a že si nás zapnete aj nabudúce pri ďalších dieloch podcastu Medzi nami zubami. Samozrejme, aj diely, ktoré sme už vydali, nájdete vo svojich podcastových aplikáciách. Takže teším sa na vás nabudúce. Čaute!